Vymenia nás roboty?

Umelá inteligencia (AI) je technológia, ktorá dokáže rozlúsknuť úlohy, na ktoré bolo doteraz potrebné používať ľudskú inteligenciu. Od klasických analytických nástrojov sa AI odlišuje tým, že sa do určitej miery vie správať ako ľudský mozog - dokáže sa učiť, rozumieť, argumentovať či reagovať na situácie, ktoré predtým nezažila. 

Príkladom je rozpoznávanie tvárí, pri ktorých AI reaguje na tvár v rôznych situáciách - v šere, nalíčenú, z profilu alebo v okuliaroch. Program využívajúci strojové učenie je schopný vybrať toho najvhodnejšieho kandidáta na pracovnú pozíciu, prípadne uhádnuť, čo som nakreslila alebo akú vec mu ukazujem. Na základe obrázkov z mamografu sa dokáže naučiť rozpoznať zhubné tkanivo alebo predpovedať príznaky depresie ešte predtým, než u človeka prepukne. 

Držíme ešte kormidlo v rukách my? 

Všeobecná umelá inteligencia, ktorú často vídavame v sci-fi filmových trhákoch, tu nie je a ani tak skoro nebude. Za každým algoritmom ešte stále treba hľadať človeka. Prístup “ja neviem, ja som to len naprogramoval, algoritmus je čierna skrinka a robí si, čo chce” je neospravedlniteľný a aj veľké technologické spoločnosti ho odsudzujú. Pretože to tak úplne nie je pravda. Ak hovoríme o tom, že sa umelá inteligencia priebežne učí, tak sa zákonite musíme spýtať, kto je jej učiteľ a z akých učebníc sa učí.

V našom prípade je učiteľ programátor a učebnice predstavujú dáta. Čiže ak chcem algoritmus naučiť, ako vyhodnotiť kreditné skóre pri žiadateľoch o pôžičku, dáme mu pravdepodobne históriu platieb a dáta klientov banky. Na učiteľovi potom je, ktoré časti učiva bude prízvukovať ako tie dôležité. Teda - či to bude pri žiadateľoch o pôžičku história platobnej disciplíny, rodinný stav, farba pleti či frekvencia zmeny zamestnania. 

Firmy intenzívne pracujú na vývoji testovacích mechanizmov, teda akejsi školskej inšpektorky - ak sa mám držať našej školskej terminológie - ktorá bude kontrolovať, či učitelia učia a učebnice sú objektívne.  

“Práce včerajška”

Niektoré technológie nahradia ľudí v ich činnostiach, to je neodškriepiteľný fakt. No väčšina z nich bude komplementárna k ľudskej práci, teda bude ďalej vyžadovať prácu ľudí. Rozdiel oproti minulým vlnám industrializácie bude v tom, že automatizácia a robotizácia ovplyvní najnižšie platené práce ľudí s nízkou kvalifikáciou. Korelácia medzi priemernou mzdou a rizikom automatizácie danej práce je vysoká. 

Automatizácia prevezme ako prvé monotónne, zdĺhavé a nudné činnosti, ktoré mnohí v práci považujú za utrpenie. Napríklad nahadzovanie dát do systému. Aký lepší typ práce by sme mali mašinám dať, ak nie tento? 

Najohrozenejšie sú teda pozície operátorov výroby, skladníkov, pozície v triedení a baliarňach či v produkcii potravín. Naopak, o prácu sa nemusia obávať inžinieri, učiteľské pozície, zdravotníci a ľudia pracujúci v sociálnych službách a opatere. Táto oblasť bude do budúcna takisto rásť významom aj počtom zamestnancov. Ďalší, ktorí sa o svoju prácu nemusia báť ani náhodou, sú kozmetičky, kaderníčky alebo holičstvá. No a o prácu neprídu ani upratovačky. Z kvalifikovaných prác sú to napríklad psychológovia či zákonodarci. 

Ako teda bude vyzerať spolupráca človeka s umelou inteligenciou? Po príklady sa dá ísť ďaleko do histórie k parostroju, ale bližším príkladom môže byť Excel. Keď Microsoft prišiel s programom, ktorý bol schopný robiť zložité matematické výpočty a úkony v okamžiku, tvrdilo sa, že účtovnícke pozície zaniknú. Nezanikli, iba účtovníci pracujú inak - s využitím tabuliek, ktoré im zjednodušili prácu a zbavili ich napríklad ručného počítania. 

Existujú aj katastrofické scenáre, ktoré hovoria o polovici pracovných pozícií, ktoré zmiznú v najbližších dekádach. Dôvod, prečo sú tieto predpovede prehnané, je prozaický. Automatizácia nezasiahne celú pracovnú pozíciu, ale iba niektoré úkony. V priemere sa odhaduje automatizácia okolo tretiny náplne práce. To znamená, že pozícia pracovníka na prepážke pošty nazanikne, ale odpadnú niektoré z úkonov, ktoré v súčasnosti vykonáva. 

Je však jasné, že určité percento pracovníkov príde o svoje miesto. A za každým z nich je príbeh jednotlivca, na to samozrejme nemôžeme zabúdať. Aj preto bude dôležité, ako na zmeny budú reagovať sociálne systémy štátov. Finančné benefity ako podpora v nezamestnanosti nebudú plniť svoju funkciu dostatočne. Naopak, oveľa väčší dôraz sa bude musieť klásť na rekvalifikáciu a celoživotné učenie. Nezamestnaní sa budú musieť rýchlejšie prispôsobiť a štát im v tomto musí pomôcť. Čím dlhšie je totiž pracovník mimo zamestnania, tým ťažší je preňho návrat na trh práce. Preškoľovanie a podporné programy budú oveľa bežnejšie než dnes. A niekto ich bude musieť zabezpečovať - aj toto budú jedny z nových pozícií, ktoré budú vznikať. 

Zároveň bude dôležité zamerať sa na zručnosti, ktoré budú zamestnanci v budúcnosti potrebovať. Je mýtus, že nás všetkých zachráni, ak sa naučíme kódovať. Práve naopak. Budú to silné analytické zručnosti, kreativita, komunikačné schopnosti, schopnosť prispôsobiť sa zmenám či schopnosť tímovej práce a prijímania kritickej spätnej väzby. 

Kto nás zachráni?

Ozajstná zodpovednosť si bude vyžadovať nové koalície, nový spôsob riešenia problémov, pretože technológie nepoznajú fyzické hranice. Zodpovední lídri dneška musia spolupracovať so zástupcami firiem, občianskou spoločnosťou a výskumníkmi na vysvetľovaní prínosov a rizík technológií a aj na ochrane komunít, ktoré sú vystavené najväčšiemu riziku zo strany AI. 

Verejný sektor sa musí sústrediť na investície do výskumu a vývoja, do vzdelania a do podpory fungujúcich iniciatív, ktoré pripravujú pracovnú silu na nový, dynamickejší svet. Súkromný sektor musí na druhej strane prevziať svoju rolu v oblasti vzdelávania a spolupracovať na definícii zručností potrebných pre 21. storočie, na rekvalifikácii zamestnancov a na kladení dôrazu na transparentnosť, spravodlivosť a zodpovednosť, ktoré musia byť vždy nad záujmom jednotlivcov.

No a občania - my - musíme pochopiť, že pozitíva a pohodlie, ktoré si vďaka technológiám môžeme dopriať, nesie so sebou aj nutnosť prispôsobiť sa rýchlym zmenám a zodpovednosť, ktorú má každý voči sebe samému a spoločnosti. A tam vidíme aj obrovskú rolu nás - tých, ktorí sú na tej “svetlej strane” prichádzajúcej technologickej revolúcie. Pretože dôvera je to jediné, čo môže navigovať spoločnosť cez rozbúrené vlny technologickej revolúcie.